galeriavyklad

[galeriavyklad]

LIMITY NEKONEČNA Diana Paulová & Andrea Dudášová

Výstava Diany Paulovej a Andrey Dudášovej s názvom Limity nekonečna sa do výstavného plánu Galérie Výklad pre rok 2023 vybrala na základe úspešných výsledkov otvorenej výzvy. Obe autorky sú absolventkami VŠVU v Bratislave – Diana Paulová Katedry Dizajnu a Andrea Dudášová Katedry Socha, objekt, inštalácia. V rámci svojej umeleckej praxe tvoria separátne, ale i ako umelecké duo. V minulosti spoločne vytvorili napríklad projekt pre festival Tehláreň (2021).

Pre špecifickú „window gallery“ – Galériu Výklad, ktorá sa nachádza v exponovanej časti centra mesta Trnava, pripravili Diana Paulová a Andrea Dudášová site specific inštaláciu/environment. Spoločná intervencia vychádza z priestorových daností dvoch výkladov slúžiacich ako výstavný priestor. Zároveň ich forma nového vytvoreného prostredia vychádza z určenia a vizuality galérie ako takej. Vzniká tu optická ilúzia prehlbujúca priestor dovnútra alebo, naopak, vychádzajúca zvnútra von, ktorá pohlcujúco vťahuje pohlaď divákov a diváčok. V oboch výkladoch je simulované prostredie, ktoré imituje výstavný priestor, čím akoby vytvára priestor v priestore, výklad vo výklade, galériu v galérii… Je to priestor pre priestor, ktorý však neobsahuje výstavné exponáty, ale je exponátom sám. Autorky svojou intervenciou rozohrávajú optickú i významovú hru s diváctvom. Podnecujú ho rozmýšľať nad tým, ako súčasné vizuálne umenie funguje a aké sú jeho možnosti i možné úskalia.

Obe umelkyne vychádzajú najmä z osobnej skúsenosti, keď po ukončení štúdií na vysokej škole prišli do reality, ktorá je prednostne orientovaná na výkon a prináša neskutočne veľa možností. Až natoľko, že tieto neobmedzené možnosti sa nám môžu stať istým mentálnym väzením. Problémové rozhodovanie sa, ako si z mnohých ciest vybrať tú najlepšiu, môže naopak priniesť paralýzu a neschopnosť výberu vôbec. A tak môžeme naše rozhodnutia odďaľovať a čakať. Tento pocit prináša aj umelecký svet v podobe rôznych materiálových, technologických, ideových, trhových i konkurenčných možností, keď sa najmä absolvent/absolventka, ktorý/ktorá obrazne vychádza do sveta spod krídel školy, môže cítiť zmätený/zmätená.

Limity nekonečna teda vyjadrujú nespočetnosť možností pri rozhodovaní sa a zároveň akúsi existenčnú úzkosť z toho. Intervenciu môžeme vnímať ako aj ironickú narážku na galerijnú prevádzku, ktorá samotná môže glorifikovať isté typy výstavných priestorov ako „chrámov umenia“, trebárs v podobe „white cube“. Avšak v prípade Galérie Výklad to môžeme vnímať i v opačnom garde, že samotná inštalácia odkazuje na výnimočný netypický priestor ponúkajúci svoje prostredie pre mladých výtvarníkov/mladé výtvarníčky, ktorí/ktoré sa neboja experimentovať a vystavovať v rámci alternatívnej „off space“ a „artist run gallery“, ktoré sú stále v našom lokálnom kontexte (oproti Západu) skôr raritou. Galéria Výklad je zaujímavá i tým, že je nonstop galériou v centre mesta, ktorá vťahuje pohľady okoloidúcich, a tým zasahuje všetky typy/vrstvy/vekové kategórie divákov a diváčok.

Výstava Limity nekonečna Diany Paulovej a Andrey Dudášovej nás vyzýva uvažovať nad nekonečnom a dôvodom, prečo si niekedy nevieme vybrať takzvanú správnu cestu. Odpoveďou môže byť, že žiadna správna cesta neexistuje. Vždy to, čo bolo alebo nebolo správne, vieme zhodnotiť až s odstupom času a nie z pohľadu prítomnosti, tu a teraz. Každopádne, ak by aj nejaká správna cesta či rozhodnutie existovalo, vždy bude iné a špecifické pre každého z nás. Možno len treba prekonať strach a vykročiť… Tak, ako autorky vykročili smerom zvnútra výkladu do ulice, od seba k ostatným – okoloidúcim recipientom, od svojich subjektívnych pochýb k týkajúcich sa nás všetkých…

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

#galeriavyklad #trnava #sitespecificart #contemporaryart #fondnapodporuumenia #installationart #sitespecific #conceptart #dianapaulova #andreadudasova #limitynekonecna

[galeriavyklad]

THE SUN BABY Martin Jurík

Martin Jurík je momentálne študentom bakalárskeho štúdia na VŠVU v Bratislave, v ateliéri skla. Rok študoval vo Fínsku a predtým absolvoval študijný pobyt v Litve, kde vznikol, aj popri inom projekte, nápad pre aktuálnu výstavu, ktorú prezentuje v Galérii Výklad.

Námetom pre sériu umeleckých objektov bol detský televízny seriál Teletubbies, pôvodne vytvorený pre britskú verejnoprávnu televíznu stanicu BBC v rokoch 1997 až 2001. Jeho hrdinami boli antropomorfné postavičky s kvázi televíznymi obrazovkami na bruškách – Tinky Winky, Dipsi, Laa-laa, Po. Vo svojich štylizovaných plyšových či froté kostýmoch štyroch farieb a anténami rozličných tvarov na hlave, tak predstavovali akési oživené hračky či televízne batoľatá, alebo bytosti z iného, televízneho sveta, majúce detský charakter. Ten sa odrážal v ich jednoduchej reči, ale aj vyjadrovaní emócií a neustálou zvedavosťou. Sídlili v trávnatej krajinke s domom zasadeným do zeme a každé ráno ich budilo slniečko s tvárou veselého malého dieťaťa – Sun Baby (poznámka – v našom geografickom a kultúrnom priestore vysielala seriál aj česká televízna stanica Nova v prvom desaťročí nového milénia).

Hoci sa seriál snažil farebným, hravým a veľmi vľúdnym spôsobom osloviť deti predškolského veku s presahom v podobe hraných dokrútok, v ktorých vystupovali reálne deti rozličných etnických a kultúrnych prostredí, aby ich oboznámil s rozmanitosťou sveta a ľudí okolo, stretol sa s kontroverznými reakciami u dospelých. Od pomerne banálnych výhrad voči batoľacej reči štyroch hlavných hrdinov, ako ohrozenia možného vývoja reči u detí, až po požiadavky o zákaz vychádzajúci z domnelej homosexuality jednej z postáv, a tým možného podprahového vplyvu na najmenšie deti (poznámka – týkalo sa to postavy Tinky Winky, ktorá sa z času na čas objavila s červenou taškou/kabelkou).

Autor spracoval tri výjavy zo seriálu do podoby vitráží a zvonu s reliéfom tváre niektorého Teletubbie. Zvolené výjavy na vitrážach pochádzajú z jedného dielu programu a spolu tak tvoria akési pomyselné filmové políčka idúce za sebou. Sú v jednom výklade zavesené nad parafrázou seriálovej krajinky. V druhom výklade je zase umiestený bronzový zvon a starší televízor s textom vypieskovaným na sklenej obrazovke.

Zvolenými materiálmi a technikou otáča zdanlivo banálne, umelé a papundeklové, ako kulisy detského programu, na niečo až devótne, vytvorené remeselnými postupmi vyžadujúcimi vysokú dávku zručnosti a poctivosti materiálov.

Nesnaží sa však o adoráciu štvorice farebných postavičiek a ich nejaké uvedenie medzi svätých a explicitne tak kritizovať cirkev či jej predstaviteľov, z radov ktorých sa kritika ozývala. Skôr nabáda k tomu, aby sa pozornosť zamerala na posolstvo príbehov a ich protagonistov, ako nositeľov dobrých skutkov alebo poučenia.

To, čo je skutočne vnímané ako hodné nasledovania sú teda ideály porozumenia, tolerancie, akceptácie, vľúdnosti a neustálej zvedavosti prinášajúcej nové poznanie neohraničené vekom, priestorom alebo majetkom. Základné atribúty majúce formovať človeka, ale aj celú spoločnosť.

Peter Molari / kurátor výstavy

Projekt, ako aj chod galérie na rok 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

#galeriavyklad #trnava #sitespecificart #fondnapodporuumenia #conceptart #contemporaryart #installationart #martin jurík

[galeriavyklad]

ZEM JE LÁVA Matěj Boček

Výstava Zem je láva prezentuje tvorbu mladého zahraničného umelca Matěja Bočeka, pochádzajúceho z Českej republiky, kde v súčasnosti študuje na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne.

Výstavný projekt odráža aktuálne a čoraz naliehavejšie témy, týkajúce sa nielen našej budúcnosti, ale aj prítomnosti. Inštalácia je rozdelená do dvoch celkov navzájom prepojených cez názvy zdanlivo naivných detských hier. Zem je láva, známa detská hra, je v tomto prípade hrou, v ktorej je ukrytá aj samotná predikcia udalostí súvisiacich s klimatickými podmienkami. Nestúpaj na čiaru, jednoduchá inštrukcia detskej hry, ktorú môžeme hrať takmer kdekoľvek, odkazuje aj na čiary, ktoré bez pomoci geopolitických máp vidieť nemôžeme. Matěj Boček vo svojom diele apokalyptickú scenériu podčiarkuje staršou vizualitou počítačových hier, čím prepája motívy hravosti s desivými predikciami budúcnosti.

Projekt, ako aj chod galérie na rok 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

#trnava #galeriavyklad #sitespecificart #fondnapodporuumenia #contemporaryart

[galeriavyklad]

UN CUT Klára Kusá & Bianka Ézsölová

Na výstave UN CUT prezentujú svoju fotografickú tvorbu dve autorky Klára Kusá a Bianka Ézsölová, ktoré spája štúdium fotografie na Vysokej škole výtvarných umení v Ateliéri fotografia, realita, konštrukcia. Obe autorky nachádzajú prienik vo svojej tvorbe v téme autoportrétu, prostredníctvom ktorého komunikujú svoje osobné, ale aj spoločenské postoje k identite zobrazovaného. Od intímneho zamýšľania sa o vlastnej zraniteľnosti, vnútorného prežívania, sebahodnotenia a sebareflexívných, performatívnych vstupov priamo do objektu fotografie po uvažovanie o význame fotografie v globálnom merítku masmédií. Ich výtvarná analýza tém je podporená vystúpením z klasickej plošnej prezentácie fotografického obrazu do fotografických objektov – inštalácií.

Klára Kusá Autorka sa vo svojej fotografickej sérii venuje rituálnemu až performatívnemu autoportrétu. Zatvára sa do miestnosti s vybranými predmetmi, pohybuje sa v priestore a performuje. Potom si z množstva fotografických póz vyberá iba jednu, zdanlivo statickú. Následne ju upravuje vo Photoshope a vo výsledku vznikajú tri verzie jednej osobnosti. V podobe triptychu Kusá umiestňuje textilné fotografie do výkladu galérie. Dej sa zdanlivo posúva od samotnej autorky v póze osobného žiaľu až po jej reakciu na túto fotografiu. Kusá na seba reaguje akousi negáciou svojej osobnosti a v závere sa na povrch sa derie bolesť daného momentu. Klára Kusá autorsky interpretuje rané happeningy Yoko Ono. „Cut piece“ bol pôvodne založený na zážitku z prítomnosti, pre Kusú je však fotografia Ono s roztrhaným oblečením akoby paralelou jej vlastnej tvorby, ktorá podľa nej zrkadlí aj jej neskorší odklon od autoportrétnych fotografií smerom ku konceptuálnemu a post-konceptuálnemu umeniu. Klára Kusá (1996) je umelkyňa, aktivistka, zakladateľka občianskeho združenia Psychiatria nie je na hlavu. Je študentkou Vysokej školy výtvarných umení v odbore fotografia a nové médiá, no má za sebou viacero stáží na rôznych odboroch (maľba, digitálne umenia, socha, intermédiá). K tvorbe pristupuje experimentálne, syntetizuje umelecké disciplíny, vytvára site-specific inštalácie. Častokrát pracuje priamo s daným prostredím, kde dokončuje i samotné umelecké diela. Momentálne skúma recykláciu materiálov v umení a píše bakalársku prácu o recyklácii a dematerializácii umenia v kontexte konceptuálneho a post-konceptuálneho (post)umenia. Vystavovala samostatne i skupinovo v Slovensku, Česku, Poľsku a Holandsku. Je autorkou knihy „Som na hlavu. No a?“

Bianka Ézsölová Bianka Ézsölová na výstave pracuje s médiom polaroidu definovaným ako okamžitý obraz, záznam skutočnosti, vznikajúci priamo pred očami autora autorky. Polaroid vlastného autoportrétu následne tlačí na banner, ktorý je médiom obvykle využívaným na prezentáciu dokonalej krásy. Tentokrát je však bannerový obraz autentický, neretušovaný, keďže polaroid ďalšiu post-produkciu neumožňuje. Nedokonalosti vznikajú aj v špecifickej optike a instantnom vyvolaní analógovej snímky. Autorka výstavu intímne osvetľuje a vystavuje zároveň vydarenými aj nevydarenými polaroidmi zo série autoportrétov aj chyby technického vyhotovenia. Téma „nepodarku“ jej umožňuje nielen atakovať mýtus krásy a príťažlivosti ale najmä komunikovať hlbší ponor do vlastného vnútra, kde zdanlivé chyby tvoria autenticitu a charakter. Bianka Ézsölová (2000) je fotografka, študentka 3. ročníka Bc. na Vysokej škole výtvarných umení v odbore fotografia a nové médiá. Vyštudovala Súkromnú školu umeleckého priemyslu v Košiciach v odbore kamera, zvuk, strih a virtuálna grafika. Vo svojej tvorbe sa Ézsölová venuje najmä inscenovanej a dokumentárnej fotografii. Témy, ktoré rieši sa väčšinou týkajú žien, fragmentov ich existencie či skúmania vlastnej identity. Tvorí angažované videá, a to od samotného natáčania až po strih. Absolvovala stáž v pražskej Fotograf Gallery.

Text: Tatiana Takáčová / kurátorka výstavy

Foto: Peter Lančarič

Projekt a chod galérie na rok 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

#trnava #galeriavyklad #sitespecificart #photography #biankaezsolova #klarakusa #tatianatakacova #contemporaryart #installationart

[galeriavyklad]

KANIBALIZMUS Erika Mészárosová

Výstava Kanibalizmus je súčasťou väčšieho umeleckého cyklu zahŕňajúceho objekty, inštalácie a performancie vychádzajúce z predchádzajúcej i súčasnej umeleckej praxe vizuálnej umelkyne Eriky Mészárosovej (SK/HU). Autorka sa prostredníctvom svojej tvorby zameriava na sociálno-ekologické problémy, históriu a folklór, ktoré sa tiež stali lajtmotívom výstavy Kanibalizmus, ktorú pripravila pre špecifický priestor Galérie Výklad.

Erika Mészáros na základe idey Umberta Ecca skúma možnú situáciu konca sveta, kedy sa pod vplyvom nedostatku jedla všetci prinavrátime ku kanibalizmu – silné jedince požerú slabé a choré. Uvažovanie nad blížiacou sa apokalypsou umocňuje aj súčasná klimatická problematika, globalizácia, ekonomická kríza, vojna atď. Ďalším ideovým východiskom je kniha o globálnom otepľovaní – Neobývateľná Zem (2019) od žurnalistu Davida Wallace-Wellsa, v ktorej autor popisuje dopady klimatickej katastrofy na našu planétu a produkciu potravín. Invazívne rastliny pohlcujúce všetko naokolo dáva do metaforického vzťahu k tzv. mačom (bielym nadradeným heterosexuálnym mužom), obrazne konzumujúcich chorých alebo slabších jedincov (ženy, deti, starých ľudí).

Tapisérie Eriky Mészáros vystavené v Galérii Výklad nepriamo vychádzajú zo spomenutých teoretických východísk a z folklórnych motívov. Zobrazujú výšivky invazívnej rastliny, ktorá je (alebo bude) čiastočnou príčinou vyhynutia obilnín potrebných pre náš život. Autorka do častí rastlín vyšívaných plastickým stehom kóduje ikonografické odkazy spojené s históriou a biblickými víziami o konci sveta. Objavujú sa tu motívy buriny, krvavé slzy, korene, stonky a výhonky štylizované do tvaru ohňa alebo tvarov pripomínajúcich mužské reprodukčné orgány. Mészáros tým odkazuje na produkčnú funkciu (sféra verejná) zastúpená predovšetkým mužmi („burinami“) a reprodukčnú funkciu (sféra súkromná) zastúpená ženami (úžitkovými rastlinami), ktorá je oproti produkčnej sfére pomalšia. Menej orientovaná na nárazový výkon a kvantitu, ale skôr zameraná na dlhodobí proces a kvalitu.

Úvahy a (nie len komunitné) postupy tvorby Eriky Mészáros vychádzajú okrem spomenutých zdrojov najmä z teórií „ekofeminizmu“ – spojujúceho feministické a environmentálne teórie a prax, ktoré sa snažia upozorniť na to, že problémy životného prostredia a nerovného postavenia (nielen) žien v spoločnosti spolu úzko súvisia. „Ekofeminizmus“ skúma historické, symbolické, koncepčné i teoretické súvislosti medzi útlakom žien a devastovaním prírody. Tento prúd zastáva názor, že príroda je veličinou sama o sebe, nezávislá na ľuďoch. Je to aktívny subjekt, ktorý sa ale vďaka historickému vývoju dostal do podriadenej a zneužívanej pozície – pozície (vyčerpateľného) zdroja. Podrobená pozícia prírody pravdepodobne pramení z násilného prístupu modernistickej vedy k prírode a jej snahy ju ovládnuť a dominovať jej. Práve takzvané „femínne“/feministické hodnoty – spojenie s druhými, altruizmus, empatia, starostlivosť o iných, spolupráca, orientácia na komunitu, citlivosť k ľudským potrebám, ktoré by sa dali zhrnúť ako vnímanie/chápanie citlivé na kontexty, sú historicky (ale naďalej i v súčasnosti) považované za menej hodnotné. „Ekofeminismus“ naopak tieto hodnoty vyzdvihuje a poukazuje

na ich environmentálne prínosy. Prínos vidí v dôraze na takzvanú „etiku starostlivosti“, na emocionálnu a vzťahovú rovinu života a jestvovania na našej planéte. Do centra našej súčasnej pozornosti by sa teda mala dostať práve táto „etika starostlivosti“, ktorá je však vnímaná, nie ako vlastnosť, náležiaca jednému biologickému pohlaviu, ale ako činnosť, aktivita, proces, ktorý so sebou nesie ekologicky žiadúce aspekty života. „Etika starostlivosti“ inklinuje k cyklickosti, nemá inštrumentálny charakter, nedá sa ľahko kvantitatívne zmerať a rezonuje s obrazom prírody, ktorú je potrebné chrániť a starať sa o ňu. Cyklickosť je environmentálne zaujímavá i preto, že je základom environmentálne priaznivých procesov, ako sú napríklad recyklácia, znovu využívanie zdrojov a pod. Asi to je dôvod prečo sa práve ženy stávajú/stávali bližšie prírode, i cez svoju biologickú cyklickosť (menštruácia, pôrod, kojenie). „Ekofeminizmus“ logicky vychádza z feministických teórií, ktoré sa snaží aplikovať na environmentálne prístupy/politiky a „poľudštiť ich“.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy

Foto: Peter Lančarič

Výstavu, ako aj chod Galérie Výklad, z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

#trnava #galeriavyklad #erikameszarosova #mariannabrinzova #embroidery #contemporaryart #installationart #sitespecificart

[galeriavyklad]

MY SURROGATE SELF  Simona Koutná

Výstavný projekt MY SURROGATE SELF je akýmsi voľným pokračovaním magisterskej práce umelkyne Simony Koutnej. Ako naznačuje názov, ktorý môžeme voľne preložiť ako moje náhradné ja, výstava sa bude zaoberať identitou, zrkadlením, ale aj procesom sebapoznania a znovu poznávania (v tomto prípade) ženskej identity. Objavovanie a znovupoznanie možno vnímať ako akt nového začiatku, vymanenie sa zo stereotypných rolí a možnosť na vlastnú sebaidentifikáciu. 

Ak by sme sa mali zamyslieť ako sa identifikujeme v tomto svete, naskytli by sa nám pravdepodobne dva druhy odpovedí. Jedna stručná, vymedzujúca sa v rovinách zaužívaných stereotypných odpovedí, ktoré sa tak často vyskytujú v našom slovníku, či už ich využívame vedome alebo nie. Druhá možnosť by obsahovala zdĺhavé zamýš��anie sa a pravdepodobne hľadanie nových slovných spojení na vyjadrenie, ktoré by neobsahovali tak často opakujúce sa normatívne označenia. Ako sa však dospelý človek, najmä žena, dokáže vymaniť z vnímania spoločnosti, ale aj z uzatvoreného vnímania samej seba? To sú otázky, ktoré si Koutná v tomto projekte kladie.

Autorka výstavy sa pomocou audiovizuálneho diela odhodláva skúmať sebaidentifikáciu v dnešnom vizuálnom, mainstremovom svete, ktorý nás obklopuje častými vizuálnymi skratkami. Objavujú sa v reklamách, televíznych seriáloch, ale aj na sociálnych sieťach. Dôležitým momentom je však uvedomenie si, ako jednoduché je nechať sa týmito skratkami ovplyvniť a ako zložité môže byť s nimi vedome narábať a narúšať ich. Prvým pomysleným krokom pre narušenie, je skúmanie. Proces uvedomovania samých seba začína už v detstve. Do určitého obdobia našich životov sa vnímame prostredníctvom matky/materinskej postavy. Prejavy uvedomovania si vlastného tela sú zachytené aj na audiovizuálnom diele prostredníctvom záznamov malých detí. Tie sa pozerajú na seba do zrkadla a uvedomujú si, kde sa nachádza napríklad ich nos, ale aj to, že v odraze zrkadla sa nachádzajú ony a nie iné osoby.  Toto, pre nás v dospelosti banálne zistenie, je pre dieťa dôležitým krokom k pochopeniu vlastnej entity. 

Dieťa a zrkadlo však nie je náhodne vybraným príkladom. V priebehu našich životov zažívame mnoho situácií, kedy sa pomyselne zrkadlíme do určitých pozícií. Jednou z nich je aj reklama a reprezentácia ženy v reklame. V súčasnosti žijeme v dobe, kedy sa behom dňa stretávame s obrovským množstvom reklamných výjavov. Jedným z dôvodov úspešnosti reklamy je nádej, že po zakúpení výrobku, ktorý nám ponúka, budeme vyzerať ako žena na obrázku, do ktorej sme sa istým spôsobom zrkadlili. Nevýhodou však je, že práve takéto reklamy využívajú skratkovitosť. Tá sa dostáva do nášho vnímania a sebaidentifikácie. Zobrazovanie ženy ako objektu, najmä v rovinách normatívnej krásy, narúša procesy individualizácie a vytvára tak dojem nutnosti zapadnúť do stereotypných noriem. 

V neposlednom rade dôležitým momentom pre spoznávanie je haptika. Dotykom skúmame okolitý svet už od útleho detstva. Vďaka dotykom zisťujeme, aký je náš svet, či už z materiálneho hľadiska alebo z hľadiska teploty. Avšak symbolika, nachádzajúca sa v detskom akte tlačenia bobúľ rukami, má v rámci audiovizuálneho diela mnohé roviny. Ponúka nám zastavenie sa a nahliadnutie na svet skrz haptiku, detskú naivitu, ale aj akt represie - potlačenia a takmer symbolickej až krvavej scény. Je však na divákoch, ako sa túto scénu rozhodnú v kontexte diela vnímať. 

Narušenie stereotypizácie možno vnímať aj v druhom výklade. Tu, ako ju nazvala sama autorka, sa nachádza “dalmatínska ruža”. Ruža ako symbol ženskosti a ženy má aj v našom jazyku ustálené frázy. Akt poškvrnenia ruže, možno vnímať aj ako symbolické vymaňovanie sa. Ruža ako symbol krásy, ktorý je poškvrnený,  je tak zbavený  jeho primárneho účelu ako objektu čistého a estetického pôžitku nastaveného spoločnosťou. 

Výstava tak ponúka množstvo otázok, ale aj možných návodov ako môžeme vnímať seba samých. Je tak už len na nás či sa pustíme do skúmania. 

Lívia Gazdíková / kurátorka

Foto: Peter Lančarič

Projekt a chod galérie na rok 2023 podporil Fond na podporu umenia.

#trnava #galeriavyklad #sitespecificart #contemporaryart #simonakoutna #fondnapodporuumenia

[galeriavyklad]

DESERT YEAR(S) Mária Mitríková

Mária Mitríková je absolventkou katedry grafiky Vysokej školy výtvarných umení, kde študovala v ateliéri voľnej grafiky pod vedením Prof. Róberta Jančoviča. V súčasnosti má jej tvorba širšie presahy a nedrží sa striktne jedného média. Prechádza skôr k rozmanitosti a využíva prostriedky, ktoré podtrhujú idey projektu. 

Jedným z takýchto výstavných projektov je aj dielo Desert year(s), ktoré sa skladá z dvoch výrazovo odlišných častí spojených jednou nosnou myšlienkou.  Projekt si kladie za úlohu skúmať samotu. Poukazuje na rôzne aspekty odlúčenia a ako sa s ním človek dokáže vysporiadať. 

Množstvo z nás má pravdepodobne ešte stále na pamäti samotu, ktorú sme zažívali počas pandémie. Tento typ izolácie možno považovať za vynútený, podstúpený celkom nedobrovoľne pod vplyvom vonkajších okolností. Vzhľadom na vtedajšiu situáciu sme  boli dohnaní do preskúmania samoty, ale aj nových fenoménov súvisiacich s patričným obdobím. Vyrovnávanie sa s novými zážitkami, ako pocity fyzického, ale aj mentálneho odlúčenia boli prekážkou a výzvou pre mnohých. Najmä však pre tých, ktorí sa nedostali do konfrontácie s vynútenou samotou. 

Druhý typ samoty, s ktorou sa stretávame je samota, do ktorej unikáme pod tlakom vonkajších síl, a to ale dobrovoľne. Trávenie času na sociálnych sieťach, hoci len prezeraním zábavných stránok, môžeme považovať za podobný typ izolácie. Úniku do  online sveta, ktorý je na pomedzí samoty a spoločnosti, hoci virtuálnej. Zrkadlenie takéhoto typu samoty možno nájsť práve v jednom z výkladov. Záznamy prehrávajúce sa na telefónoch poukazujú na činnosti majiteľov, ktorý trávili svoj čas osamote iba s mobilným zariadením. Postupné vybíjanie možno vnímať nielen ako odchod zo samoty, ale aj postupný návrat do reality. 

Posledný typ samoty, ktorý nezažívame tak často je znázornený v druhom výklade. Samota, do ktorej vstupujeme dobrovoľne, aby sme prehodnocovali svoje postoje k sebe samému. Kontemplácia dosahovaná pomocou samoty je  v histórií ľudstva dávno známa. Trópy o odchode do púšte pre prehodnotenie a lepšie pochopenie samých seba možno nájsť aj v samotnej Bibli či legendách o svätcoch. Symbolický piesok a zlatá fólia odrážajúca nejasné obrysy návštevníka môže evokovať fatamorgány na púšti, či dopomôcť k pomyselnému preneseniu sa do priestorov púšte - dobrovoľného osamenia. 

„Prejsť životom a nikdy nezažiť samotu znamená nikdy nepoznať seba samého. Nikdy nepoznať seba samého znamená nikdy nepoznať nikoho.“

Lívia Gazdíková / kurátorka

Foto: @mina12minas

Projekt a chod galérie na rok 2023 podporil Fond na podporu umenia.

#trnava #galeriavyklad #sitespecificart #fondnapodporuumenia #contemporaryart #mariamitrikova

[galeriavyklad]

VIVA FUCHSIA Nadežda Kvasňovská

Ak by ste stretli autorku výstavy prechádzať ulicou, sedieť v kaviarni, či by ste ju zahliadli pri návšteve koncertu alebo divadla, isto vás na nej upúta jedna vec. Zvykne podporiť svoj vzhľad výraznými, až neónovými farbami. Často je to vhodne zvolený doplnok (nezriedka jej vlastnej výroby), občas iba detail, ktorý však zaručene neprehliadnete. 

Svoju fascináciu týmito farbami s istou dávkou frenetizmu vyjadrila v aktuálnej výstave VIVA FUCHSIA!, kde dominantnú úlohu bude hrať fuksiová farba. Nadežda Kvasňovská (1996) sa vo svojich dvoch predchádzajúcich výstavách, ktoré realizovala spoločne s Matúšom Jurčíkom v Hlohovci a v Nitre, výtvarne identifikuje s výrazne krikľavými a neónovými farbami, ktoré vkladá do kontrastných čierno-bielych kompozícií. Často využíva najmä fixu, čo jej umožňuje variabilné narábanie s hrúbkou a intenzitou línií či šírkou a rozmiestnením farebných plôch a taktiež ju mimoriadne zaujíma práca s farebnými sprejmi. 

Dnes chce vzdať hold a zvolať na slávu fuksiovej farbe – je to farba, ktorá v sebe sústredí viaceré významy a vládne ňou kvet rovnomenného botanického názvu. Je farbou duchovna, originality, kreativity, predstavivosti, ale aj svojrázu, vášne, taktu. Je trochu magická, veselá, vzrušuje, ukrýva tajomstvá a občas znepokojuje. Je to farba, ktorá má blízko k snom a napĺňaniu túžob. Autorku zaujme aj banálna vec, keď je pokrytá touto farbou a výstavou chce vyvolať u divákov aspoň aktuálnu/dočasnú „explóziu“ jej používania. Vo výkladoch sú umiestnené dva objekty, ktoré spolu súvisia, dokonca je medzi nimi naznačené prepojenie, a aj napriek zdanlivému rozdeleniu stenou, tvoria jeden celok.

 Ľavému výkladu dominuje plátno, na ktorom je umiestnená textilná inštalácia pozostávajúca z rôznych fragmentov látok farebným spektrom korešpondujúcich s tónmi centrálnej témy, teda fuksiovej farby. Jednotlivé časti látky sú zošívane akoby „horúcou ihlou“, pričom autorka používa stehy rôznej veľkosti, smeru či kvality, čím zdôrazňuje dynamickosť a neremeselnú procesuálnosť tejto aktivity. Stehmi spojené kusy textilu vytvárajú po obvode svojich okrajov prekrytia a vrstvenia, čo je tvorivý motív sprevádzajúci autorkinu produkciu aj v oblasti kresby a maľby. Nakoniec sa celá textilná hmota spája do jednej kompozície predstavujúcej stekanie farebnej masy, pod ktorou sa odhaľuje biele plátno. Evokácia pohybu stekania je napohľad spomalená/zastavená tým, že látka pôsobí ťažko, akoby sa z plátna valila postupne chladnúca láva. Táto hmota naznačuje pozvoľné opúšťanie priestoru jedného výkladu a smerovanie do výkladu susedného. 

Tam dominuje zväčšenina spreja. Jeho preexponované rozmery, zdôrazňujúce najmä vertikálnu líniu, pripomínajú výšku oltára, čím autorka naznačuje osobnú pripútanosť k tomuto prostriedku vlastnej umeleckej sebarealizácie, ktorý ju dlhodobo výtvarne fascinuje niekedy priam nábožensky. (Dokladá to aj autorkina recyklačná aktivita, keď vyrába z rozprašovacích ventilov starých sprejov krikľavými farbami pokryté talizmany v podobe odznakov). V spreji a jeho používaní aj s odkazom na subkultúrne aktivity sprejerov, sa zhmotňuje efekt rýchlosti farebného pokrytia nejakého priestoru či moment neobmedzenej aplikovateľnosti takpovediac na akýkoľvek povrch, prípadne možnosť jeho použitím zasiahnuť okolie s čo najväčším rozptylom. V istom momente nám môže nádoba spreja pripomínať bombu, teda kovový obal naplnený výbušninou, v tomto prípade fuksiovou farbou. A ak sa práve nedávkuje v podobe rozprašovača, tak predstava jej explózie a silného vymrštenia, rozptýlenia farby do priestoru, vlastne urýchli všetky predošlé vlastnosti nanášania farby sprejom. Týmto ťahom vytvára autorka obraz nasiaknutia okolia energiou fuksiovej farby.

 Autorka prepojením oboch výkladov naznačuje akýsi „kolobeh“ farby, ktorú obdivuje, ktorá ju fascinuje, je vládkyňou jej krikľavo-neónového kráľovstva. Rozptyľovanie farby sprejom do priestoru, ktorý za krátky čas pokryje veľkú plochu, je v tomto podaní aj obrazom, ako sa nanášaním rôznych farebných mimikier maskujeme, alebo zviditeľňujeme pred svetom. Až v súkromí našich domovov snímame zo seba tieto farebné vrstvy. Odstraňujeme, odkladáme ich, stekajú z nás ako z plátna v prvom výklade, ale vždy sa k nim s dôverou vraciame, aby nám vytvorili priestor útočiska a nanovo pokrývali každodenné plátna našich životov. Krikľavý efekt fuksiovej farby je uchopený aj v polohe diskotékovej zábavy, ktorý hraničí s „posh fancy gýčom“. Čiže autorka kladie dôraz aj na vizuálny efekt zhodnocujúci priestorové danosti výstavnej plochy, kde sa využíva svetlo, umocňujúce účinok samotnej fuksiovej farby i trblietok podporujúcich záblesky vznikajúcej hry svetelných odrazov. Naďa nabáda svojou inštaláciou, aby sme sa nebáli používať neónové farby, ozdobujúce zabávajúci sa svet a človeka v ňom, ktorý tak možno dokáže v sebe prebudiť nebojácnosť, otvorenosť voči druhým a spôsob, ako si užívať tieto „karnevalové“ momenty, a tým potvrdzovať osobnosť samého seba.

kurátor výstavy /PhDr. Marián Kamenčík, PhD.

Foto: Erik Knotek

#trnava #galeriavyklad #vivafuchsia #nadezdakvasnovska

[galeriavyklad]

LIGHT, LIKE A BROKEN TREE Helen Tóth

Helen Tóth patrí medzi mladú generáciu výtvarníkov. Absolvovala Školu úžitkového výtvarníctva v Bratislave a pokračovala na Vysokej škole výtvarných umení. Po skončení vysokej školy vystavovala na samostatných aj skupinových výstavách doma i v zahraničí (Rakúsko, Belgicko, Maďarsko). Je dvojnásobnou finalistkou ceny VÚB banky za maľbu a nominantkou ceny Piero D´Amore E Colore na The Others Art Fair v talianskom Turíne.

Vo svojich dielach programovo pracuje so zobrazovaním stromu a lesa. Práve tieto prvky sa stali signifikantnými, ako súčasť výtvarných sérií „Lightbox with a tiny forest“ a „Na chrbte nosím paprade“. Pre Galériu Výklad sa rozhodla vytvoriť nový objekt – kmeň stromu, ktorý vystavila spolu so staršou prácou – maľbou na nevypnuté plátno. Každé dielo je situované vo vlastnej výstavnej kóji. Máme tak možnosť vidieť rozličné polohy autorkinej tvorby, či už maliarsku, alebo sochársku. Zároveň nám predstavuje umenie ako druh módu prežívania bytia, ako o ňom hovorí psychológ Erich Fromm vo svojej knihe Mať alebo byť.

Prostredie lesa a príroda samotná je pre autorku neustálym inšpiračným zdrojom. Predmetom jej záujmu sú hlavne ihličnany, ktoré považuje za esteticky vhodnejšie pre svoju tvorbu. Z tej nevynecháva ani choré alebo mŕtve stromy, ktorých pozostatky rovnako tvoria prostredie lesa, ako tie živé. Padnutý strom, ktorý sa autorke zdal príťažlivý bol príliš ťažký na to, aby si ho vzala z lesa so sebou, sa teda stal východiskovým bodom pre umeleckú činnosť.

Autorka sa s touto situáciou vysporiadala práve prostredníctvom kreatívnej tvorby s materiálmi, ktorými dala ľubovoľnú formu „vysnívanému“ kmeňu. Jeho belostný sadrový povrch doplnený o papraďové listy a vetvičky odkazuje na belobu mramorových sôch klasického umenia a zároveň je v kontraste s maľbou v druhom výklade. Zavesenie v priestore teda priamo odkazuje na názov výstavy a zároveň ironicky poukazuje na samotný proces tvorby, ktorý nebol zďaleka tak ľahký. Naopak maľba na plátne nainštalovaná v druhom výklade je iba prehodená cez lanko na drevenom ráme a pripomína čínsku alebo japonskú krajinomaľbu. Oproti sadrovému kmeňu budiacemu dojem ťažkej hmoty pôsobí maľba ľahkým dojmom akéhosi závesu, jemného a nenápadného prvku majúceho ale schopnosť vyvolať až zenový dojem, podobne ako v tradícii krajinomaľby ďalekého východu.

Autorke nejde o vedeckú deskripciu a faktografické podanie, podmanenie a uchovanie prírodných artefaktov, ale o vyjadrenie prchavého, no intenzívneho zážitku, ktorému je človek vystavený v konfrontácii so svetom prírody, jej procesov a zákonitostí, ako univerzálnych paradigiem života a smrti opakujúcich sa v nekonečnom cykle.

Peter Molari / kurátor výstavy Foto: Peter Lančarič

Projekt a chod galérie na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

#trnava #galeriavyklad #sitespecificart #sculpture #painting #helentoth #nature

[galeriavyklad]

DIPTYCH Martin Bízik

Veda a umenie bývajú často dávané do protikladov. Zdá sa, že veda  je poháňaná údajmi, zatiaľ čo umenie je poháňané výrazom a tvorbou. Avšak v skutočnosti sú si viac podobné ako si v bežnom živote môžeme pripúšťať. Obe však  zdieľajú spoločnú niť prostredníctvom pátrania a spochybňovania. Vo svojej podstate umelci a vedci vymýšľajú, skúmajú, objavujú a prinášajú nové pohľady na nám tak dobre známe veci.  

V tomto prípade sa v diele od Martina Bízika prepájajú obe. Ako veda, tak aj umenie. Už v minulosti sa umenie často kládlo na úroveň vedy. Aj dnes sa totiž využívajú poznatky z geometrie pri tvorbe kompozície či vedecké teórie pri práci s farbou. V súčasnosti sa však hranica odlíšenia umenia od technologických vymožeností stiera, presakuje a hybridne modifikuje. Dielo Diptych je jedným z týchto príkladov. Martin sa vo svojich dielach často venuje zbieraniu dát, ktoré zabezpečuje svojpomocne (estetikou DIY) vytvorených snímačov. Tieto snímače zachytávajú rôzne typy vnemov, ktoré si pri každodennom hluku a rýchlych pohyboch v meste možno ani len nevšimneme. Otázka ako sa dá zachytiť mesto znie na prvý pohľad možno jednoducho. Je tomu však v skutočnosti tak? Ako by sme ho mohli zhmotniť alebo zobraziť?  Pomocou trajektórií každodenných pohybov chodcov, podľa autobusových zastávok či podľa koncentrácie zvuku? Či podľa obyvateľov na meter štvorcový? Je mesto a samotný priestor, v ktorom sa pohybujeme a žijeme zaznamenateľné? To sú otázky, ktoré si môžeme klásť aj pri inštalácii Diptych.

Samotné dielo sa skladá z dvoch monitorov a reproduktorov. Do nich prúdia zbierané dáta z vonkajšieho prostredia. Senzory alebo matrice, ako už bolo spomínané, sú vytvorené svojpomocne a slúžia tak  na zachytávanie jednotlivých vstupov. Samotné dáta však bez spracovania pomocou softvérov slúžia viac menej k ničomu, a tak sú následne spracované a transformujú sa do audiovizuálnej podoby. Reálnym a nám zaznamenateľným spôsobom sa vizuálne pretvárajú do obrazu na monitore, čo pripomína akési zrnenie. Druhým rovnako reálnym výstupom je zvuk. V tomto prípade možno hovoriť o akomsi mapovaní mesta. Bízik nám prináša nový spôsob nahliadnutia na mesto v intenciách zvukového prostredia, priestor nám tak dôverne známy.

Samotné spracovanie projektu sa odvoláva na hnutie ART and SCIENCE a podnecuje tak interdisciplinárnemu skúmaniu okolia.

Martin Bízik (1996), je absolventom  Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde študoval v ateliéri digitálnych médií u prof. MgA. Ing. Michala Murina, ArtD. Prezentáciu jeho diel mohla verejnosť vnímať na mnohých skupinových výstavách nielen na Slovensku.

Lívia Gazdíková / kurátorka výstavy

Projekt a chod galérie na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

#trnava #galeriavyklad #martinbizik #sitespecific #contemporaryart #videoart #soundart #fondnapodporuumenia

[galeriavyklad]

SYMBOLY PRCHAVEJ APOKALYPSY Martin Kochan

Výtvarník Martin Kochan sa etabloval na domácej výtvarnej scéne ako veľmi produktívny autor prechádzajúci mnohými umeleckými formami, avšak s jasným počiatočným východiskom. Už v začiatkoch sa zaoberal kritickým pohľadom na socio-politické a kultúrno-ekonomické vzťahy umenia a sveta, do ktorého je zasadené. Nebál sa vyjadriť svoj názor na aktuálne tendencie rámcujúce spoločenský vývoj v posledných dvadsiatich rokoch a jeho dopady na postavenie samotného umenia a umelca v spoločnosti. Využíval pri tom často konfrontačné metódy, v ktorých nadväzoval na dedičstvo perfomatívnych a aktivistických umeleckých počinov druhej polovice dvadsiateho storočia. 

Nechcel iba zotrvať v intenciách média, ktoré vyštudoval, teda sochárstva, aj keď narábanie s formou a priestorom je aj v jeho ďalších dielach zjavné, či už ide o fotografiu alebo video. Jeho často až heroické nasadenie pre „modelovanie“ rozličných parafráz postáv a príbehov z dejín umenia si vyžadovalo priamo telesnú prítomnosť autora, niekedy riskujúceho vlastné zdravie. 

Po intermezze v podobe maľby a skúmania jej možností využívaním rozličných primárne nemaliarskych techník (maľovanie dymovnicou, maľby na plátkové žuvačky, maľba snehom a podobne) sa autor vracia k sochárstvu a nadväzuje tak opäť na prácu s hmotou a telesnosťou, čo sa pretavuje aj do motívov, ktoré spracováva (tanečnica s hadmi, dievča s dúhou). Týmto dielam nechýba autorov humor opierajúci sa o princípy hry s formou alebo materiálom (sadrová soška doplnená uhlomerom, ktorý pod istým uhlom láme svetlo tak, že vytvára dúhu). 

V Galérii Výklad sa prezentoval už roku 2016 samostatnou výstavou Migrujúca architektúra.  Minimalistickú inštaláciu prestavujúcu prvok z architektúry verejného priestoru – nosné panely podchodu bytovky- tento raz vystriedali precízne namodelované figurálne kompozície – Zmena okĺbenia a Chlapci pijú, ktoré vznikli v rokoch 2019 – 2020. Po prvý raz ich mohla verejnosť vidieť na autorovej samostatnej výstave Od emócií k tvaru v Galérii Jána Koniarka roku 2020.

V jednej z vitrín tak môžeme vidieť figurálnu dvojkompozíciu zobrazujúcu autora a jeho kolegu Cyrila Blaža, s ktorým spolupracoval na projekte Pub Art, kedy navštevovali rozličné krčmy, kde spontánne tvorili kresby malého formátu a navzájom sa v nich dopĺňali. Alkoholové opojenie tu obe postavy pretvára do podoby zvláštnej bytosti s preexponovanými časťami tela pripomínajúcej tak akéhosi draka, či mimozemského netvora z filmovej adaptácie hororového románu Vec od Stephana Kinga.  

Autor však hrôzu mení na iróniu a ako spoločnosť im pridáva veselú opicu, snáď paródiu na antickú postavu génia, ochranného ducha. Alebo naznačuje, že opitý človek - hotová opica? Každopádne toto zviera sa v našom jazyku pevne spája so stavom po výdatnej pitke a vtipne dopĺňa celú scénu.

V ďalšom výklade možno vidieť tiež figuratívne dielo, tento raz však autor nehľadal, či neodkazoval na populárnu kultúru alebo rozprávky, ale našiel inšpiráciu vo vedeckom diele. Bola ním rytina z druhej knihy De Humani Corbolis Fabrica Libris Septem od renesančného lekára Andea Vesalia vydanej roku 1543. V tejto prvej modernej publikácii o ľudskej anatómii sú na vysokej umeleckej úrovni prevedené rozličné orgánové sústavy a prestavujú tak svojbytné výtvarné spracovanie témy, nie len vedeckú ilustráciu. Rytiny postáv zbavených kože a obnažených na svaly, či iba kostry, zaujímajú svojrázne postoje a pózujú v krajine ako na manieristických obrazoch.

Figúra, ako jeden zo základných kameňov sochárstva, nesúca náboj ideálnej formy sa pre autora stala predmetom zvláštnej hry s končatinami. Nejde však len o samoúčelný vtip. Takáto postava má tak ďaleko od antických ideálov ľudského tela, ale svojim precíznym spracovaním pôsobí ako keby vyšla priamo zo stránok stredovekého beštiára. Ide o kritiku súdobého sveta a jeho iracionality (preto je hlava zámerne na mieste nohy a naopak), metaforickej „doby vymknutej z kĺbov“. 

Vidíme tak dve polohy, v ktorých autor operuje. Jednak možno vnímať jeho gesto ako oslavu hedonizmu, a na druhej strane sa v ňom objavuje neodmysliteľná kritika. V oboch prípadoch však treba vnímať dielo Martina Kochana komplexne ako oslavu formy, humoru a invencie umelca, ako túžbu po zmysluplnom naplnení života, nielen honbou za prchavými radosťami alebo odľudštenou prácou. 

Peter Molari / kurátor výstavy

Projekt a chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

#martinkochan #trnava #galeriavyklad #sculpture #contemporaryart #sitespecificart #fondnapodporuumenia

[galeriavyklad]

USPÁVANKA Radka Hrabovská

Inštalácia Uspávanka od vizuálnej umelkyne Radky Mončekovej Hrabovskej sa venuje na prvý pohľad téme materstva. Práve táto téma sa prelína jej tvorbou rôznymi spôsobmi, ako aj rozličnými médiami, ktoré využíva intuitívne na podporenie idey.  Nie je tomu inak ani pri tomto diele. 

Ako už bolo naznačené, Radka pracuje s témou rodičovstva zámerne, keďže sama je matkou a svoju kreativitu a umenie využíva aj pri deťoch. V tomto diele sa prostredníctvom materiálov, ale aj dotvorených kusov oblečenia, zamýšľa nad strachom rodiča, ktorého deti prichádzajú do konfrontácie s vojnou. Pomocou osobných predmetov, ako sú biele košieľky jej detí, vytvára univerzálnu symboliku nevinnosti a detstva. Do tej zasahuje čiernou potlačou, ktorá je reprodukciou kresby jej syna. To síce pôsobí hravo a naivne, no motív napriek tomu nesie silné významové roviny. Výklady obohacuje aj o čierne krajkové šaty ako výraz smútku žialiacej ženy nad osudmi nielen svojich detí, ale aj drahej rodiny.  Rozličnosť materiálu možno vidieť aj na využití gázy, ktorá je takmer transparentná, avšak vrstvením získava na viditeľnosti. Z týchto vrstiev skladá pomyslenú knihu, ukladá a zachytáva dôležité momenty, spomienky a tak tvorí akúsi kroniku. Ďalšou vrstvou  samotného materiálu je jeho využitie. Gáza sa totiž využíva aj v zdravotníctve na zastavenie krvácania či na ošetrenie zranení, rovnako aj na vojnovom fronte. V neposlednom rade  sa autorka cez osobné predmety, ale aj cez ich spôsob inštalácie snaží poukázať na hĺbku smútku, ale aj problém, ktorému v dnešnej dobe čelíme, či už aktuálnou situáciou v susednom štáte, alebo cez prežité príbehy z minulosti. Samotná téma strachu, smútku alebo odchodu detí na vojnu sa prelína aj slovenským folklórom či poéziou. Radoslava svojim citlivým narábaním so symbolikou objektov, materiálov či farieb píše vizuálny „epitaf“ o živote z pohľadu matky, ktorá život dáva, a vnútorne plače, kedykoľvek sa život nezmyselne berie.

Rakda Mončeková Hrabovská je vizuálna umelkyňa s presahmi cez rôzne médiá, od maľby cez grafiku až po inštalácie. Absolvovala množstvo sólových a skupinových výstav na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Lívia Gazdíková / kurátorka

Projekt a chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

#trnava #radkahrabovska #galeriavyklad #sitespecificart #contemporaryart #teabags #uspavanka #fondnapodporuumenia

[galeriavyklad]

RÚBANIE LESA Kristína Minaríčková

Výtvarníčka Kristína Minaríčková je absolventkou Západočeskej univerzity v Plzni, kde študovala na Fakulte designu a umění Ladislava Sutnara odbor intermédiá. Svoju tvorbu prezentovala na výstavách v Čechách a na Slovensku. V Galérii Výklad sa prestavila prvý raz pred piatimi rokmi, pôvodne plánovanou spoločnou výstavou Sobota s Tomášom Beňadikom, z ktorej sa však stala jej samostatná. Tá zahŕňala rozličné médiá a pracovala s technikou inštalácie objektov na pomedzí hravých referencií a kreatívneho chaosu. Bola akousi reflexiou samotného tvorivého procesu pripomínajúceho spleť náhodných asociácií, ktoré sa mohli ďalej rozvíjať v mysli diváka a pokračovať v neukončenom procese.  

Pre jej tvorbu je typická práca s výraznou farebnosťou, humor a absurdnosť. Vo svojich dielach prechádza od veristickej maľby urbánnych priestorov s hyperbolizovanou farebnou expresivitou k témam deštrukcie a dekonštrukcie obrazu, nie len ako výtvarného média, ale všadeprítomnej skutočnosti pohltenej virtualitou. Klasický plošný obraz tak dopĺňa o kinetické prvky (séria Waiting for), či ho vníma ako súčasť inštalácie z rôznych médií (výstava Sobota).  

V aktuálnej výstave sa autorka zamerala na prežívanie súčasnosti súvisiace s pocitmi chaosu, frustrácie, zhnusenia a iritovanosti, v ktorých sa človek ocitá v modernom svete. Vo svojich maľbách vychádzajúcich z mapovania urbánneho priestoru sa obracia introspektívne, až fyzicky k človeku, čo dokladajú horizontálne plátna kombinujúce časti ľudského tela s rozličnými geometrickými prvkami vychádzajúcimi z každodenných predmetov (parketová podlaha, špagát, gumené rukavice) v kombinácii s abstraktnými vzormi pripomínajúcimi kameň, látku alebo plastovú fóliu.  

Tieto dopĺňa o inštaláciu monochrómnych plátien nariasených na podlahe, čím sa vytvára pomyselná krajina premietajúca sa aj do druhého výkladu, kde sa inverzne tieto plátna ocitajú pod stropom a tvoria akúsi oblohu, pod ktorou je umiestnené jej dielo zo série Waiting for. V ňom reflektuje autorka súčasnosť obrazu v ére digitálnych médií, našu túžbu po nových vizuálnych zážitkoch, ktoré sú instantne dostupné a zároveň ju pretvára v ironickú glosu nekonečného čakania na Godota.  

Preto aj názov Rúbanie lesa. Ten je prebraný z novely (jej podtitul je Rozhorčenie) rakúskeho spisovateľa a dramatika Thomasa Bernhardta, ktorý vo svojich knihách podroboval nekompromisnej kritike súdobú spoločnosť svojej krajiny, ktorú videl ako malomeštiacku, povrchnú a rádoby sofistikovanú, pričom nešetril nijakú zo spoločenských vrstiev. Jeho ironický štýl písania predstavuje schválne jednostranný postoj často anonymných rozprávačov rozčúlených na svet, ktorý ich obklopuje a pokúšajúcich sa nájsť útechu v umení alebo filozofii, pričom sa im to nie vždy darí. 

Hoci môžeme vidieť, že výstava sa pohráva s pôvodnou funkciou výkladov, ako priestoru komerčnej prezentácie a jej pestrofarebnosť je podobne lákavá (alebo iritujúca) ako pri iných v okolí, autorkin zámer je skôr kritický a podmienený skepsou, ktorú môžeme až fyzicky cítiť. Pretože ak sa rúbe les nelietajú iba triesky, ale tne sa aj do živého.

Text: Peter Molari / kurátor výstavy Foto: Peter Lančarič

Chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

#trnava #galeriavyklad #kristinaminarickova #rubanielesa #painting #sitespecific #fondnapodporuumenia

[galeriavyklad]

VISUAL INTROSPECTION Alexandra Papcunová

Galéria Výklad prezentuje samostatnú výstavu začínajúcej umelkyne Alexandry Papcunovej s príznačným názvom Visual Introspection. Výstavný projekt predstavuje autorskú experimentálnu formu dočasného denníka, ktorý vznikal v priebehu jedného roka. Snahou výstavy je obsah denníka - vnútorného sveta autorky - otvoriť okoliu, ktoré sa s ním môže aj napriek jeho abstraktnej forme pomerne ľahko stotožniť.

Dielo Visual Introspection pozostáva z dvoch cyklov. Prvý cyklus trval 365 dní. V priebehu jedného roka (od 19. marca 2021 do 18. marca 2022) autorka zaznamenávala určitý fragment každého dňa. Svoje vlastné prežívanie a vnímanie sveta zachytila na papieri intuitívnou abstraktnou maľbou akvarelovými farbičkami. Jeden deň vznikla jedna maľba.

Zaznamenávaním útržkov jednotlivých dní, bol denník pre Alexandru nástrojom, ktorý jej pomohol uchopiť seba a svoju existenciu v prítomnosti daného dňa, k čomu odkazuje pojem introspection v názve diela. Dôležitým momentom práce bol samotný proces tvorby denníka v priebehu času a skúmanie vlastných možností kontinuálne pracovať dlhý čas na ucelenej koncepcii.

V druhom cykle pristupuje autorka k denníku jemnejšou formou deštrukcie. Predchádzalo jej uvedomenie, že repetitívny návrat k spomienkam na konkrétny deň sa s odstupom času javí zahmlene a nejasne. Prítomnosť (ne)funkčnosti pamäte a (ne)trvácnosti spomienok je v diele vyjadrená aktom následného spätného vymývania malieb. Dielo je tak stále v procese vzniku novej situácie a zániku pôvodnej.

Vymývanie jednotlivých denníkových záznamov realizuje autorka rovnakým princípom, akým vznikali. Jeden deň vymyje jednu maľbu. Tento spôsob práce reflektuje dočasnosť pamäte, zabúdania a blednutie spomienok. Denníkový záznam je okrem vizuálnej vrstvy tvorený aj tou obsahovou. Proces zachytenia určitého fragmentu jedného dňa a jeho postupná transformácia vplyvom plynúceho času až k zabudnutiu, je artikulovaná práve spomínaným procesom vymývania – blednutia malieb.

Prezentácia diela formou inštalácie v priestore prostredníctvom prekrývania a vrstvenia jednotlivých malieb je metaforou vrstvenia a prekrývania samotných spomienok v našej pamäti.

Text: Alena Brošková / kurátorka výstavy

Foto:Peter Lančarič Chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

#galeriavyklad #sitespecificart #diary #visualdiary #contemporarypainting #alenabroskova #alexandrapapcunova #fondnapodporuumenia #trnava

[galeriavyklad]

SOCIAL PROOF  Andrej Bíla, Ryna Leffler

Andrej Bíla (1996) a Ryna Leffler (1992) nepochádzajú z umeleckých rodín a nenavštevovali ani prestížne umelecké školy. Ich výtvarné úsilie stojí mimo intenzívnejšieho záujmu odbornej kritiky. Autori tým však netrpia, je to ich voľba fungovať mimo inštitucionálny rámec umenia. Svojou tvorbou sa nikomu nevtierajú, nevnímajú umenie ako súťaž, o to viac je ich výtvarný prejav úprimný. Nedá sa ale povedať, že by sa týmto autorom nedostávalo primeranej pozornosti. Na tak nesporný talent a autentickosť výrazu sa nedá nereagovať.

Do kontaktu s tvorbou Andreja Bílu je možné prísť vo verejnom priestore najmä prostredníctvom nástenných malieb, ktoré vznikali počas rôznych graffiti a streetart podujatí. Širokú verejnosť priamo oslovil v roku 2020, kedy pre zimné číslo Nádvorie magazínu vytvoril grafickú titulku a odľahčeným štýlom ilustroval viaceré články. Pre Bílu je zásadnou aj spolupráca so slovenskou značkou Chill Skateboards, pre ktorú v rokoch 2019-2021 vytvoril kolekciu dizajnov na dosky. Ako umelec a skejtbordista sa tak mal možnosť priamo prihovoriť svojej komunite. 

Ryna Leffler sa výrazne začlenil medzi súčasnú slovenskú generáciu ilustrátorov v roku 2014 a 2015, kedy boli jeho grafické práce zaradené do publikácie Omaľovánky, Omaľovánky 2.0. Širšej trnavskej verejnosti sa predstavil v roku 2016 a v roku 2019, kedy sa spolu s ďalšími oslovenými umelcami podieľal na maľovaní mestského hashtagu, V roku 2017 ho s ponukou spolupráce oslovil český raper Hugo Toxxx, pre ktorého vytvoril merch a cover k singlu Všechny oči na mně (6. pád vy toyové).

Dvojicu autorov v roku 2013 spojili priestory komunitného a umeleckého centra Kubik nápadov na Pekárskej ulici v Trnave. V tom období sa stal Ryna Leffler čerstvou súčasťou zdieľaného ateliéru na druhom poschodí. Andrej Bíla síce pravidelne navštevoval toto centrum ešte pred Lefflerom, no tvoril s rovesníkmi vo vlastnom umeleckom priestore Conpyna Skladovej ulici. Autori sa akoby míňali. Stretli a spoznali sa až počas Dňa otvorených ateliérov. Bíla sa krátko na to aj s pôvodnou partiou presťahoval do Kubiku, kde v pivnici založili ateliér Tribute. Síce na iných poschodiach, avšak pod jednou strechou, sa začalo utužovať ich priateľstvo. Lefflera na Bílovej tvorbe priťahuje uvoľnenosť, s ktorou tvorí. Andrej totiž často pracuje s náhodami a nedokonalosťami, ktoré si osvojuje a zapája ich do finálnej podoby diela. Bíla na Lefflerovej tvorbe oceňuje jedinečnosť jeho vizuálneho prejavu a prepracovanosť jednotlivých diel. Leffler má námety svojich diel vopred do detailu premyslené. Pracuje organizovane, dodržuje konkrétne postupy, náhode nadáva priestor, jeho umelecká vízia musí byť naplnená presne podľa predstáv. 

Okrem toho, že sa Andrej Bíla a Ryna Leffler aktívne venujú ako voľnému, tak aj užitému výtvarnému umeniu, podstatnú časť ich tvorby v posledných rokoch charakterizuje najmä záujem o tetovanie. Dlhodobá fascinácia špecifickým druhom kresby na ľudskú kožu v roku 2021 vyvrcholila tým, že si založili spoločné tetovacie štúdio HTKLN. Bíla separuje svoju maliarsku tvorbu od tetovania. Ilustrácie a kresby, ktoré tvorí sú však tetovaním ovplyvnené. Cítiť to najmä prostredníctvom zjednodušovania tvarov, práci s hrubou linkou a na spôsobe tieňovania. Čistý vizuálny jazyk Lefflerových malieb, ilustrácií a tetovaní je úzko spätý. Napríklad dlhé linky zámerne prerušuje rôznymi prvkami. Maľuje a kreslí akoby pripravoval návrh na tetovanie.

V ľavom výklade sa nachádzajú tri maľby od Rynu Lefflera. Obsahovo sa zameriava na prácu s tradičnými a popkultúrnymi symbolmi, ktoré hravo uvádza do nových vzťahov, pričom ich zbavuje pôvodných významov. Dominantná je veľkoplošná maľba, ktorej námetom bola pravoslavná ikona, pôvodne zobrazujúca anjela držiaceho Turínske plátno. Tradičnú byzantskú estetiku Leffler nahradil čistým vizuálnym spracovaním. Náboženský námet svojsky redukuje do podoby grafickej značky alebo loga. Leffler si vytvoril vlastnú ikonografiu, ktorú opakovane využíva. Vychádza z princípov streetartu, kedy sa repetíciou istých symbolov stáva jeho rukopis rozpoznateľným. Príkladom môže byť otočenie kríža bokom, kedy neguje jeho dve hlavné polohy a teda aj jeho kresťanskú alebo antikresťanskú symboliku. Výrazným prvkom autorovej tvorby je trojoký, dvojjazyčný smajlík, ktorým v tejto maľbe nahradil tvár Ježiša Krista. Jedným z podpisov je aj symbol nekonečna, ktorý Leffler spája s roztečenou biliardovou osmičkou, ktorá nesie viaceré symbolické významy, najmä v súvislosti s osudom, šťastím a nešťastím. S tým súvisí aj symbol Eura, ktorý umiestnil na hruď svojej ikony. Maľbu dotvárajú tribal ornamenty – plamene, typické pre tetovania z deväťdesiatych rokov. Grafickým akcentom a ďalším z typických autorových znakov je symbol ochrannej známky, pomocou ktorej sa identifikujú firmy, výrobky a služby. Okrúhla maľba s holubicou je autorskou hrou, kde zrkadlovým nápisom Frue – Fake tRUE, odkazuje k anglickému True, teda pravdivý. Tretia maľba je prepojená s tribal ohňom, je jeho výsekom a zobrazuje písmená autorovho pseudonymu.

Do pravého výkladu Andrej Bíla umiestnil veľkoformátovú maľbu a dva objekty. V Bílovej maľbe môžeme nájsť široké spektrum symbolov z klasického (holubica, kríž, päsť, trojica fliaš, ženské a mužské torzo), ale aj postmoderného repertoáru (pouličná lampa, dvojica očí – bezpečnostných kamier, chodidlo). Bíla podobne ako Picasso v Guernicesituoval svoj výjav do ohraničeného priestoru reprezentovaného rohmi miestnosti. Zobrazovanú scénu však ďalej rámcuje dvojicou antických stĺpov. V ľavom rohu sa nachádza dórsky stĺp, reprezentujúci maskulinitu. Tá je ďalej umocnená zovretou päsťou. V pravom rohu sa nachádza iónsky stĺp odkazujúci k princípom feminity. Bíla ironizuje akúkoľvek binaritu významov. Jeho maľba je miestami absurdná, ale v konečnom dôsledku pravdivá. Príkladom môže byť centrálny moment, kde chodidlo vchádzajúce do čiernych dverí osvetľuje pouličná lampa a všetko snímajú bezpečnostné kamery. Pod maľbou sa nachádzajú dva objekty, mužské a ženské torzo, ktorými prepája figuratívne prvky maľby s obrazom na tele. Objektami už priamo odkazuje na fenomén tetovania, kedy sa telo stáva nástrojom separácie a zdôraznenia vlastného ega.

Výstavný projekt SOCIAL PROOF, ktorý autori pripravili pre Galériu Výklad, reaguje na fenomén moderného individualizmu a jeho estetiky. Pojem social proof alebo sociálny dôkaz, ktorý si autori prisvojili označuje psychologický a sociálny fenomén, kedy ľudia kopírujú činy a správanie druhých v snahe prispôsobiť sa. Reklamný a módny priemysel tento fenomén strategicky využíva a efektívne ho umocňuje sociálnymi sieťami. Pod ich vplyvom sa ľudia sebavymedzujú a sebaidentifikujú prostredníctvom nekritického prijímania rôznych značiek, popkultúrnych fetišov a ornamentácie tela. 

Text: Peter Lančarič / kurátor výstavy

Foto: Peter Lančarič, Filip Cepka

Chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

#trnava #galeriavyklad #fondnapodporuumenia #sitespecificart #tatoo #andrejbila #rynaleffler #contemporary art #contemporary painting

[galeriavyklad]

NOSNICA Zuzana Kužmová

Nosnica - ce -níc ž. zootech. - samica kury domácej určená na znášanie vajec: dobrá nosnica

Umenie je dlhodobo vnímané ako silný nástroj. Umožňuje nám komunikovať s okolím prostredníctvom symbolov a metafory, ktorá je v mnohých prípadoch údernejšia ako priamo vypovedaná myšlienka. Má schopnosť sprostredkovať emócie a idey, ktoré by inak bolo ťažké zdieľať. Sila umenia však nekončí len pri artikulácii, ale má aj schopnosť spájať, podporovať činnosti v komunitách, a dokonca môže napomáhať kolektívnemu porozumeniu. Umelecké diela často fungujú ako katalyzátor spoločenských akcií a vizualizácia nevyhnutných zmien. K témam, ktoré spoločnosť dlhodobo odmieta vnímať ako plnohodnotné a ich marginalizáciou dehonestuje ich dôležitosť, jednoznačne patrí problematika reprodukčných práv žien. Pre mnohé umelkyne sa práve skúsenosť so snahou o kontrolu stala natoľko výraznou a osobnou, že v nich podnietila potrebu reagovať na problém uberania osobnej integrity jedinca.

Ako je už naznačené, téma reprodukčných práv súvisí aj so samotným názvom výstavy. “Nosnica” je, v tomto prípade, spájaná so ženami, ktoré sa v nepokojnej a napätej spoločnosti považujú za plnohodnotné len v prípade, ak sa stanú matkami. Jedným z historických príkladov, kedy sa žena ocitla v tejto pozícií, bola kritická situácia po druhej svetovej vojne. Rodenie detí, a s tým spojené “obohatenie spoločnosti”, automaticky degradovalo postavenie ženy len na pomyselný “inkubátor”. 

Výstavný projekt sa snaží artikulovať krehké témy identity, intimity a sexuality nielen cez osobnú symboliku autorky. Zuzana vkladá symboly do rôznych situácií, čím rozširuje ich výpovedný potenciál. Jedným z príkladov môže byť práve vajíčko - symbol života a zároveň krehkosti. Tá sa odráža aj vo využitých materiáloch - sadrový odliatok to podtrhuje najmä svojimi vlastnosťami - je totiž veľmi pevný, avšak fragilný a náchylný na poškodenie. Rizikovým môže byť aj pristupovanie k tejto téme cez domnelé kladenie žien na piedestál len kvôli schopnosti rodiť. Kritiku takéhoto prístupu možno pozorovať aj v autorkinej inštalácii. Tá humorne - ironicky, ba až trpko poukazuje na tento typ pochybnej perspektívy. Gumové hračky - sliepky vo vedre položené na falošnom zlatom tróne, tak zobrazujú situáciu, v ktorej sa často v spoločnosti ako ženy ocitáme. Cieľom projektu je poukazovať na riziká plynúce z účelového zobrazovania, kde žena môže existovať iba ako matka.

Inštalácia autorky je netradične spojená aj vizuálnym prvkom zasahujúcim mimo uzatvorený priestor výkladov. Ide o prepojenie, ktoré dopĺňa a spája oba výklady nielen koncepčne, ale aj fyzicky. V ľavom výklade sa nachádzajú visiace objekty - vajíčka v silonových pančuškách. Tie možno považovať za symbol intimity, niečo nám vlastné, ako je kus oblečenia typického najmä pre ženské pohlavie. Pod objektmi sa nachádza červený “fľak”. Ten je možné vnímať ako odkaz na krv, ktorá môže byť preliata neochotou porozumieť. Ide o upozornenie na situáciu, kedy obmedzovanie práv a slobôd, najmä sprísňovanie interupcií, môže mať nevyžiadané následky na ľudských životoch, napríklad z dôvodu neodborných zásahov. V pravom výklade sa nachádza zlatá stolička - “trón”, ktorý ironicky podčiarkuje kritiku regresívneho myslenia. Jednou z najdôležitejších úloh umenia, hlavne v obdobiach spoločenských kríz, je nastavovať zrkadlo tak, aby sme sa s danými problémami mohli vyrovnať ako spoločnosť a prísť k vzájomnému porozumeniu.

Inštalácia Zuzany Kužmovej s názvom Nosnica, ktorá je súčasťou dlhodobého angažovaného výstavného projektu s rovnomenným názvom, reflektuje spoločenskú situáciu so zreteľom na tému postavenia žien v súčasnosti. Vo svojej tvorbe sa autorka venuje námetom ako sú intimita, vzťahy a rodové otázky súvisiace s vnímaním ženy alebo „ženského“. Projekt má hlbšie korene už v predošlých prácach, ktoré programovo narábajú s archetypálnymi vzorcami zameriavajúcimi sa na ženský princíp.

Text: Lívia Gazdíková / kurátorka

Foto: Peter Lančarič

Chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

#fondnapodporuumenia #galeriavyklad #trnava #sitespecific #contemporaryart #zuzanakuzmova #liviagazdikova

[galeriavyklad]

ESENCIA VEČNOSTI Tomáš Bede

Tomáš Bede (*1992) pochádza z Nitry a je študentom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Aktuálne študuje 3. ročník ateliéru Socha v 3D virtuálnom priestore a architektúre na katedre Socha, objekt, inštalácia.

Tvorba Tomáša Bede je typická jeho záujmom o prírodu a prírodné materiály, ktoré transformuje do podôb kostrových pozostatkov fiktívnych alebo mimozemských tvorov. Dôležitou súčasťou jeho práce je prechádzanie sa lesnými interiérmi, počas ktorých náhodne nachádza a apropriuje spomínané prírodne materiály, najmä drevo – konáre, kôru stromov. Tie domodelováva hlinou a vytvára veľkorozmerné kostry, ale aj menšie asymetrické plastiky lebiek neurčitých tvorov. Názov výstavy Esencia večnosti nesie pomenovanie podľa rovnomennej kostrovej inštalácie, ktorá sa nachádza v Galérií Výklad a je súčasťou dlhodobo rozvíjanej série Vesmírna archeológia. Pripomína neznámeho býčieho alebo jeleňovitého tvora, pričom jeho kosti sú akýmsi fyzickým pozitívom či esenciou negatívneho odtlačku, ktorý je v druhom výklade galérie. Odtlačok môžeme chápať ako formu záznamu (podobne ako fotografia) rozprávajúcu o existencií jedinca v priestore a čase, ale tak isto je dokladom o jeho konci. Kostry autor vníma práve ako esenciu, ktorá dokáže vydržať večnosť v podobe skamenelín. Sú stopou, odtlačkom či lepšie povedané dôkazom o rozmanitosti existencie v dávnej minulosti. Spôsob akým autor premýšľa o ľudstve sa dá vyjadriť krátkou vetou: „O nás bez nás.“ Kladie si sériu otázok, ktorými môžeme definovať jeho tvorbu. Čo ak by sa svet a bytosti v ňom vyvíjal bez prítomnosti človeka? Aké formy života by tu vesmírni archeológovia našli? Nad sochárskymi realizáciami môžeme premýšľať samozrejme aj opačne. Aké tvory by sme našli my na iných planétach? Boli by podobné tým u nás? Ako by to vyzeralo ak by v ich svete neexistovala symetria? Sochárske prízraky sa stávajú nositeľmi otázok, ktoré sú prítomné len implicitne. Snahou autora nie je na ne násilne poukazovať ani odpovedať. V divákoch môžu evokovať diametrálne odlišné otázky, príbehy či odpovede. Silnou ideovou vrstvou, ktorú môžeme vnímať je autorova kontemplácia o živote a smrti, čo ovplyvnila a stále ovplyvňuje svetová pandémia, kedy autor začína premýšľať o vzťahu človeka, prírody a vesmíru. Konfrontácia človeka so samotou otvára priestor pre otázky týkajúce sa jeho vlastnej konečnosti. Snahou je reflektovať vedomé aj nevedomé vnútorné pochody vedúce k zániku jednotlivca, ale i vyhynutiu celých spoločenstiev. Jazyk, ktorý autor používa na vyjadrenie týchto myšlienok, poznáme z vizuálnych dejín umenia. Pozostatky, lebky a kostry symbolicky odkazujú k prísloviu „memento mori“ (pamätaj na smrť). Toto latinské príslovie je známe dodnes a pomocou stále živej symboliky je divák vyzvaný k premýšľaniu o svojej vlastnej smrteľnosti. Na druhej strane, autorove plastiky hovoria o ľudskej potrebe rekonštruovať minulosť a následnej snahe ju konzervovať v najrôznejších podobách. Zároveň teda ide o snahu dosiahnuť pomyselnú alebo kolektívnu nesmrteľnosť. Text: Patrik Krajčovič / kurátor

Foto: Peter Lančarič

Chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

#fondnapodporuumenia #galeriavyklad #trnava #sitespecific #contemporaryart #tomasbede #patrikkrajcovic